Multipolárny svet a návrat politiky sily
Toto je môj osobný pohľad na aktuálne dianie vo svete. Možno sa niekomu bude páčiť, inému nie. Niekto s ním bude súhlasiť, iný nesúhlasiť. Nepíšem ho preto, aby som presviedčal alebo moralizoval, ale aby som si veci pomenoval tak, ako ich vnímam, vecne, triezvo a bez politických nálepiek.
Svet sa mení a mení sa rýchlejšie, než sme boli v Európe zvyknutí. To, čo dnes sledujeme vo Venezuele, nevnímam ako izolovanú udalosť, ale ako jeden z prejavov hlbokej premeny globálneho usporiadania. Model sveta, ktorý vznikol po druhej svetovej vojne a fungoval približne osemdesiat rokov, sa viditeľne a prudko mení. Inštitucionálne usporiadanie, ktoré malo garantovať mier, stabilitu a predvídateľnosť, stráca svoju pôvodnú váhu. Ani Organizácia Spojených národov dnes nedokáže sama o sebe garantovať bezpečnosť alebo zabrániť konfliktom, pokiaľ za jej rozhodnutiami nestojí reálna politická, ekonomická a vojenská sila hlavných aktérov. Pravidlá existujú, no ich presadzovanie je čoraz selektívnejšie.
Žijeme v prostredí, kde Rusko vedie otvorenú vojnu a svet sa s tým postupne naučil žiť, kde sankcie nefungujú tak, ako sa pôvodne očakávalo a kde Čína zažíva výrazný hospodársky, technologický a geopolitický rozmach. V takomto prostredí sa veľmoci správajú predvídateľne, konajú zo strachu o svoju pozíciu. V geopolitike často platí jednoduché pravidlo, najlepšia obrana je útok. Nie z morálnych dôvodov, ale z kalkulu a snahy udržať si vplyv v meniacom sa svete.
Vysvetľovať dianie vo Venezuele len ropou, dolárom, drogami alebo demokraciou považujem za zjednodušenie. Ekonomicky Venezuela dnes nie je rozhodujúcim hráčom svetového systému. Jej produkcia je obmedzená, infraštruktúra zničená a obnova by si vyžadovala obrovské investície a dlhý čas. Z tohto pohľadu nedáva zmysel hovoriť o rýchlom ekonomickom prínose. Zmysel to však dáva ako ukážka moci, ako signál, že aj v meniacom sa globálnom prostredí sú veľmoci stále pripravené konať jednostranne a presadzovať svoje záujmy silou.
O multipolarite sa dlhé roky hovorilo ako o budúcom scenári. Dnes je to realita. Svet už nefunguje pod jedným centrom moci a vznikajú nové zoskupenia, aliancie a formy spolupráce. V multipolárnom svete si každá krajina, malá aj veľká, hľadá silného a zároveň výhodného spojenca, pretože nič nie je naveky a stabilita nie je daná, ale neustále vyjednávaná. V tomto prostredí sa mení aj charakter Európskej únie.
Európsky projekt bol desaťročia postavený na mieri, ekonomickej integrácii a presvedčení, že pravidlá a inštitúcie dokážu dlhodobo nahradiť politiku sily. Tento predpoklad dnes naráža na realitu sveta, v ktorom bezpečnosť a moc opäť zohrávajú kľúčovú úlohu. Európa sa musí prispôsobovať prostrediu, ktoré je tvrdšie, menej predvídateľné a menej tolerantné voči slabosti. Vidíme to na rastúcom dôraze na bezpečnostné, obranné a strategické kapacity, na diskusii o odolnosti hospodárstva, kritickej infraštruktúry a dodávateľských reťazcov. Nejde o ideologický obrat, ale o reakciu na zmenu sveta, v ktorom staré istoty prestali platiť.
V tomto kontexte sa kľúčovým pojmom stáva adaptabilita. Nie ako prázdne slovo, ale ako schopnosť vyhodnotiť výzvy a reagovať na ne. Adaptabilita znamená pochopiť meniace sa mocenské pomery, priznať si limity existujúcich inštitúcií a konať na základe reality, nie želaní. Štáty, ktoré túto schopnosť nemajú, sa postupne dostávajú do pozície objektov rozhodnutí iných.
Najdôležitejší aspekt Venezueli preto podľa mňa nie je samotná krajina, ale precedens. Precedens, že v čase oslabovania pravidiel sa sila opäť stáva rozhodujúcim nástrojom politiky. Nie je to obhajoba žiadneho režimu ani konkrétneho kroku, ale pomenovanie reality, ktorá sa vracia a ktorú si mnohí nechcú pripustiť.
Pre Európu aj pre Slovensko z toho vyplýva jasná lekcia. Nejednotná Európa je slabá Európa. Rozdelená spoločnosť je zraniteľná spoločnosť. V svete, ktorý sa čoraz viac riadi záujmami a mocou, neexistuje skutočná neutralita bez sily a neexistuje bezpečnosť bez schopnosti ju obhájiť.
Venezuela nie je začiatok ani koniec. Je to signál, že svet vstúpil do obdobia otvorenej konkurencie veľmocí, v ktorom právo ustupuje sile, pravidlá platia selektívne a stabilita už nie je samozrejmosťou. Prežiť v takomto svete neznamená kričať hlasnejšie než ostatní, ale pochopiť realitu a dokázať sa jej prispôsobiť. V jednote je sila. V rozdelení je zraniteľnosť.
Máte otázku k téme? Napíšte mi na laukomiro2@gmail.com.